Prechádzali sme Heydukovou, keď pred nami náhle zastalo auto a rozhodlo sa pozdĺžne zaparkovať na pravej strane. Šlo o strieborný sedan a bol evidentne dlhší ako parkovacie miesto. Napriek tomu sa vodič rozhodol, že on TO DÁ!
Neveriacky sme pozerali, ako pri nacúvaní oprel svoj zadný nárazník o auto stojace za "jeho" parkovacím miestom (starší tmavomodrý sedan). Potom vyšiel z miesta, lepšie natočil kolesá a pokúsil sa znovu zaparkovať. Znova drcol do modrého sedana a dokonca ho posunul. Na niekoľký krát sa mu podarilo zaparkovať. Celý manéver, napriek môjmu siahodlhému opisu, trval maximálne dve minúty.
Posunuli sme auto na úroveň vodiča a naznačila som mu, aby stiahol okienko...
L: Prepáčte, mali by ste si dávať lepší pozor. Pri parkovaní ste dva krát trafili auto za vami.
V: No a? Tu sa jazdí nárazník na nárazník.
L: To nemyslíte vážne?
V: Pozrite si moje nárazníky. Predný aj zadný sú obité.
L: Takže, keď obili nárazníky Vám, môžete ťukať vy iné autá?
V: Tu je to normálne, ja tu hneď bývam, tak to viem. Nárazník na nárazník.
L: Tak dúfame, že Vás niekedy pri tom normálnom parkovaní uvidí aspoň mestský policajt a poriadne vám to vysvetlí.
Už po prvej, pre mňa šokujúcej odpovedi, mi bolo jasné, že ten rozhovor nemá zmysel. Ale ten pokoj, s akým tie slová vyslovil, ma vytočil do bledozelena. Ten dobre udržiavaný 6O-nik ma naštval tak, že som zabudla na EVČ oboch vozidiel. Ale ak sa majiteľ tmavomodrého sedanu spozná, rada mu pôjdem na poisťovňu dosvedčiť, ako k tým obitým nárazníkom prišiel.
