Keď som bola maličká, ležala som v posteli a rozprávala sa s Tebou. Áno, už vtedy som bola lenivá vyliezť z teplého pelechu a kľaknúť si. Hovorila som Ti o všetkých novotách v mojom malom svete. Tak akoby si o nich nevedel. A tiež som Ti ukladala na srdce, aby si sa nezabudol prihovoriť tam hore. Aby sa splnilo aspoň niečo z mojich veľkých plánov. Napríklad obletieť svet. Alebo mať vlastného koňa.
A nikdy som sa nezabudla opýtať, čo povedal Pán Boh na moje prosby ... "Myslíš, anjelik, že Pán Boh nechce pre mňa koníka?" A v hlave som Ťa počula hovoriť: "Maličká, Boh chce, aby si sa radovala. Ale je veľa deti, ktoré chcú koníka, musíš počkať. Raz určite!"
Pamätáš, keď som chodila do školy? Večer som ťa hodiny morila vymenúvaním všetkých "ukrutných" nespravodlivostí, ktoré zase vyviedli veľkí menším, ale i malí malým. Také somariny .. ukradnutá guma, zapatrošené papuče, nespravodlivá dvojka z prírodopisu. Z prírodopisu! Mal si so mnou trpezlivosť.
Bože, a potom puberta. To bolo. Raz som sa Ti dokonca bála povedať, že som dostala bozk. Smial si sa, keď si mi pripomínal, že ja Ťa síce nevidím, ale Ty mňa až príliš dobre. Hanbila som sa. Klamať sa nemá. Anjelom určite nie. Trvalo to dva dni, čo som nepovedala ani slovo? Aspoň som zistila, že slová nie sú vždy potrebné.
A potom som už nebola maličká. Vyrástla som. Akosi prirýchlo. A môj so mnou môj svet. Stála som pred vážnym rozhodnutím. Pýtala som si radu. A ty si mlčal. Iba si pokrútil hlavou. Myslela som, že nemáš pravdu. Trucovala som Ťa až do júla. A potom som Ti hovorila o tom, ako si sa mýlil. Ty si sa však nemýlil. Prečo som Ti potom dávala za vinu svoje chyby? Ty si sa nebránil. Napriek všetkému si bol každý večer pripravený počúvať, hoci ja som chcela, aby si odišiel. No načo mi je taký strážca, ktorý má neuchráni pred zlým celého sveta?
Koľko trvalo táto moja tichá vojna? Takmer štyri roky?!
Na pár mesiacov sme sa uzmierili. Mala som pocit, že všetko je v poriadku a veci sú zas také, ako majú byť. Pripomínala som Ti, aby si nezabudol odovzdať moje prosby a "ďakujem".
A Ty si sa mi zrazu otočil chrbtom. Teraz to už chápem, ale vtedy to bolo ťažké. Veď načo potrebujete v nebi ďalších anjelov? Pre koho? Nie je Vás tam dosť? Myslela som, že je to trest. Trest za niečo strašné, ale za čo ...? Bože, hej ty tam hore, počuješ? Za čo?
Vtedy som na Teba kričala. Prvý krát v živote. Poslala som Ťa preč. A veľmi, preveľmi som si želala, aby si aspoň raz nebol neviditeľný, ale hmatateľný. Udrela by som Ťa. To viem určite. Aj tak som rukami mávala na všetky strany. Myslela som, že si odišiel. Že si ma opustil ...
Hnev prešiel. Zúfalstvo tiež. Aj strach. Všetko ... Teraz ma mrzí, že som Ti tak málo dôverovala. Vlastne by som Ti nemala hovoril anjelik. Určite je Vás celý húf. Musí to byť so mnou fuška. Možno by som Vám mala vykať! ;)
Upodozrievala som Ťa, že nenosíš Bohu všetky moje prosby. A ani vo sne ma nenapadlo, že by si to nikdy neurobil. Nič by si nevynechal, hoci boli nezmyselné.
Hnevala som sa na Teba, že ma nevieš uchrániť od všetkého zlého. Že dovolíš, aby ma ranili. Nepochopila som, že Ty nie si brnenie. Ty ma dvíhaš, keď nevládzem.
Myslela som, že si ma opustil a Ty si tu bol celý čas. Držal si ma za ruku.
Zas je dobre. Tentokrát prikyvuješ hlavou. Budete to dobré, však?
A ešte niečo: môjho Anjelika dajte niekomu, ... nikomu ako som ja.
